Tohtoročný Kameňák som nechcel a ani nemohol vynechať, pretože Kaco si dopredu telefonicky potvrdil môj príchod. Asi aby sa nestalo to, čo minulý rok, že nám s Majkym termín Kameňáku “akosi” unikol.. Takže v sobotu, hneď ako sme úspešne dofinišovali na Horárni dobrovoľnícke predpoludnie so skupinkou milých ľudí z jednej nemenovanej banky, som fičal domov, kde ma už čakala Ľubka s nabalenými vecami na výlet. Hneď sme ich aj natešení nanosili do Hašlera. Po otočení štartovacím kľúčikom však zostalo zlovestné ticho.. No busař sa nevzdáva! Nebol by som pomyslel, že busík sú schopní roztlačiť aj dvaja namotivovaní ľudia. Zvlášť keď v mojom obľúbenom filme Little Miss Sunshine ho roztláčala 6 členná família 🙂 Nuž ale predstava víkendového výletu v nás zrejme vybudila nečakané odhodlanie a tak sme s Ľubkou pekne na rovinke Hašlera roztlačili, naskočil som za volant a motor naskočil na prvý pokus! Som už celkom zbehlý v štartovaní na kvalt, takže zvolená taktika “na dvojku s kratučkým minizášklbom” vyšla 😉 Vyrazili sme s dobrou náladou a ja som pochopil, že musím kúpiť konečne serióznu baterku.
Na Kameňák sme dorazili až poobede, karavána veteránov bola už od doobedia na “krasojízdě” v nejakom múzeu v Rakúsku. Zaparkoval som teda vzadu na lúke, ako bolo zvykom po minulé ročníky. Neskôr som bol prekvapený, že prijduvšie vozy ostali všetky stáť pred motorestom a nešli na lúku. Vysvetlil mi to až Kaco – “Teno rok to ďeláme vňútri aj s kapelú”. Jednoducho fajná akcička, kde sme prevažnú časť večera strávili veľmi príjemnou a prínosnou debatou so Stanom+Zuzkou. Stano je ten duch s T1-kou z minulého príspevku, teraz som mal možnosť s ním riadne pokecať. Zistili sme, že máme viacerých spoločných priateľov (svet je malý). Jeho vedomosti všeobecne a zvlášť o veteránoch sú nemalé. Poradil mi aj zopár zaujímavých vecí ohľadom prevádzky busíka. Táto plodná debata trvala do neskorých večerných hodín a po tom, ako uložil deti spať, sa počtom vypitých pohárikov pomaly stávala nonverbálnou komunikáciou v rytme miestnej 4-člennej živej kapely 🙂 Ráno bolo pre niektorých amatérov (mňa) dosť kruté, ale nakoniec som, aj v dosť zúboženom stave, bol schopný odšoférovať busík k našim na Záhorí, kde som sa dal dokopy. Večer nás čakala cesta zo Záhorí do Blavy. Cestou sme sa stavili ešte okuknúť “klubovňu” vo Štvrtku, ktorú Kaco na zraze velice ospevoval. Bol to menší šok, pretože TAKÉ ŇECO som fakt nečakal! Bol však už večer a tma, takže na fotkách nič nevidno. A má to tak byť. Tajomstvo klubovne sa bude odkrývať pomaly… 🙂
Všetkým zúčastneným Ďakujem! Kacovi a Komárovi vzdávam hold za super organizáciu a super menežovanie veľmi príjemného stretnutia. Do skorého videnia v novej klubovni! 😉
Panďo
Leave a Reply