Jar v Indonézii

Dnešným trendom blogpostov a článkov na internete je orientovať sa len na senzácie a povrchnosti,
dávajúc si za ciel sledovanosť a návštevnosť.
Velakrát prosté, bez zmyslu a výpovednej hodnoty obsahu.

Môj článok je tiež prostý, ale zato rozsiahly.
Zmysluplnosť, kvalitu spracovania a výpovednú hodnotu už prenechám na posúdenie vám 😀

Takže sa pohodlne sa usaďte, toto je trošku nadlhšie.

Začiatkom roka 2015 som sa vybral do juhovýchodnej Ázie.
Ťahala ma tam zvedavosť a túžba spoznať zasa úplne iný svet ako ten na ktorý som zvyknutý.
Výhodou tiež bolo že som tam mal kolegu Kelsa ktorý v Indonézii strávil rok “na škole” aj so štipendiom od štátu a mal už vybudované nejaké zázemie a viacero kamarátov. Tým pádom mi mal kto poradiť čo a ako v Indonézii funguje a mal som aj kde prespať.


Klik sem pre viac info o charaktere krajiny a jej podnebia.
Pokračovať budem svojimi zážitkmi.



Po prílete do hlavného mesta Indonézie Jakarty, nasledoval presun vlakom do Jogjakarty, kde som trávil najviac času.
Vlak šiel sedem hodín. Presuny vlakom po Indonézii sú zdĺhavé. Ale vedia ponúknuť čarovné výhlady.

Podvečer v Jogjakarte nasledovalo privítanie v dome kde býval Kelso, traja domáci mimochodom velmi fajn týpci a kamoška Vesna zo Slovinska. Mali z môjho príchodu velkú radosť.
Bodaj by aj nie, keď som po príchode vybalil liter a pol kvalitnej domácej marhulovice a liter a pol kalvadosu.
Našim urobili najväčšiu radosť Marsky, klasické komoušské chrumky a Horalky.

“Uvítacia žúrka” išla do skorých ranných hodín a poslednú vec čo si pamätám je bublačka ich domáceho stuffu cez marhulu. Celé zle.

Hneď v to ráno ostrý budíček okolo piatej so stresom že nestíhame vlak na Bali. “Ideálne načasovanie”… ponáhlali sa tam lebo Vesna si potrebovala vybaviť víza do Indie a najbližšia ambasáda bola na Bali. Oplatilo sa mi tam ísť rovno snimi pretože to tam poznajú. Takže hybaj na vlak.
Vlak šiel pätnásť hodín. Čítaš správne – 15. Áno, presuny vlakom po Indonézii sú zdĺhavé.
A Vesnina klasika – s každým sa skamaráť.

Po príchode na východný kraj Jávy do mestečka Banyuwangi sme prešli z vlakovej stanice do prístavu kde sme si našli najbližší trajekt na Bali. Myslím že vzdialenosť medzi týmito ostrovmi je len okolo 5km. Samozrejme opäť sme sa skamarátili a zašoférovali si na sekundu trajekt.

Na Bali nás čakala jazda “linkovým autobusom” na akú tak skoro nezabudnem.
Oni tam väčšinu autobusov na prevoz ludí stavajú z používaných nákladiakov, kde tu trčia zvary, podlaha je zo slzičkového plechu a na niektorých miestach vidno prebytky laminátu a kilá gitu pod lakom. Sú ale aj výrobcovia čo ich robia vo velkom a vyzerajú už slušnejšie avšak sú stále postavené na pevných nápravách a listových perách a jazda je rovnako roztrasená : ))
To by však vôbec nebol problém šlo skôr o to ako tam podaktorý vodiči autobusov a velkých nákladných vozov nezodpovedne jazdia a my sme postretli zrovna takého.
Jeho prejav mi pripomínal niečo na spôsob “mám v rukách velký stroj a ty mi musíš uhnúť z cesty”. Doslova si to valil stále 80 až 90 kmh podla gps rýchlomeru a bolo mu jedno že predbieha v zákrutach do ktorých nevidel a aj v iných miestach kde by to zdravého človeka nenapadlo. Vytláčanie motocyklistov na kraj cesty bolo tiež jeho dennou rutinou. Doteraz neviem či mal naozaj také silné šoférske schopnosti alebo sa len cítil a iba “trošku” ich preceňoval. Na okraj Denpasaru sme však dorazili vporiadku a hladali sme miesto kde sa vyspať. Keďže bolo zasa takmer ráno dlho sme nehladali. Spali sme tu:

Bol to nejaký miestny amfiteáter a park pre spoločenské podujatia : )
Celkom príjemný plac.

Na ďalší deň nasledovala vec na ktorú som sa tešil asi najviac – požičanie si skútra a započatie spoznávania okolia na dvoch kolách. Prvý pokus o zapožičanie v miestnej cestovke nevyšiel, no na druhý krát sme našli chlapíka s prezývou Johnny a ten nám ochotne zapožičal dva skútre aj bez nutnosti nechať mu ako zálohu cestovný pas.

S motorečkou v rukách všetko naraz ožilo. Sprvu sme len pobehali čo bolo treba vrátane ubytovania, vybavili povinnosti a ošemetnosti, obzreli sme si Ubud a Denpasar. Nasledujúce dni sme už ťahali dlhšie cesty a objavovali viac z toho čo ostrov ponúka. Niektoré miesta sú síce neblaho poznačené turizmom alebo smeťami ale zato stále dobre vyzerajúce.

Tiež sme si pozreli miestnu pobočku “Deus Ex Machina” čo je chrám značky propagujúcej moto/surf kultúru. Krása.

Na Bali je naozaj vela kusov VW 181 alebo inak “the Thing” čo je úžitkové auto stavané na patforme chrobáka.
“Potomok” vojenského KDF Kübelwagenu. Je ich tam ovela viac ako na všetkých ostatných ostrovoch.

Po zopár dňoch na Bali sme sa presunuli trajektom na ostrov Lombok, aj so skútrami z Bali. Zaspával som na hornej palube trajektu. Iba ruksak pod hlavou, burácanie motorov a hviezdy. Okolo piatej ráno za svitania sme prichádzali do prístavu v mestečku Lembar na juhozápade Lomboku. Nasledovalo vylodenie sa z trajektu a presun po ostrove na sever.

Ďalšie na programe boli ostrovy “Gili” ktoré sú pri Lomboku, na jeho severozápadnej strane. Na Gili chodia pravidelné spoje jednoduchými drevenými loďkami v ktorých mimo domácich a turistov vozia aj náklad rôzneho druhu. Na Gili niesu dovolené žiadne motorizované dopravné prostriedky a motorky sme tak museli odložiť v stráženej garáži. Boli by tam aj zbytočné. Sú to malé ostrovy bez asfaltových ciest a dajú sa prejsť na pešo dokola za zhruba pol hodiny.
Gili na ktorom sme boli my je Gili Air. Prístav Lombok – Gili nebol zorvna najčistejší… ale tak aj to patrí zrejme k Indonézii.
A ako som si mohol všimnúť aj na iných miestach, “doba plastová zastihla Indonézanov nepripravených.. :/

Na Gili sme si dali trojdňový relax. Vesna bola všade a Vesna kam príde tam si spraví kamarátov čo nám zasa prišlo vhod pretože na tomto ostrove bola dávnejšie pred nami a odporučila nám kam ísť, kde nás nechajú prespať vonku a dokonca nás aj pohostia (čo sme samozrejme vopred ani nečakali). Vesna effect. I jedlo i pitie i iné skonzumovatelnosti. Na týchto ostrovoch je dovolené fajčiť tú populárnu bylinku. Nešlo o nijak úžasnú vzorku ale zato sme mohli smelo odpáliť na pláži a žiadne stínanie hláv ani iné podobné tresty nám nehrozili. Myslím že na všetkých ostatných miestach v Indonézii sú omamné látky mimo alkoholu prísne zakázané a za držanie väčšieho množstva je tam trest smrti. Tak na Gili sme si to celkom dosýtosti užili. Natrafili sme aj na jednu tranceovú párty. Videl som tam chalana z nemeckého zoskupenia Protonica, možno ich vychytená destinácia. Ale nehrali oni.


Po návrate na Lombok sme vyzdvihli motorky a dali sme si okruh okolo ostrova v smere hodinových ručičiek ( pokračovali sme po jeho vonkajšej strane po severe smerom ďalej ). Z tejto cesty mám jedny z najlepších zážitkov z motorky pretože sa nám po ceste naskytovali neskutočné výhlady a mimo mestečiek velmi krásna a čistá príroda. Lombok nieje ani zďaleka tak zastavaný a preplnený turistickými atrakciami ako Bali. Vraj je ako Bali v 70tych rokoch.



Cesta trajektom naspäť na Bali mala trošku dobrodružnejší charakter, pretože sme šli kúsok od búrky a loď sa predierala cez velké vlny. Vôbec to nebola pokojná jazda ale nejak sa mi podarilo to predriemať až do rána.

Po návrate na Bali sa k nám pridal ešte Lukáš aka Desto, ktorý za nami prišiel zo Surabaye. Vesna vzala snami párkrát von jednu kamošku slovenku čo na bali býva dlhodobo. V takejto fajnej slovenskyhovoriacej zostave sme chvílu pobehovali a po večeroch popíjali pifko. Tiež sme začali s výrobou výfukových systémov Nescafovič®


Neskôr sme sa s Lukášom a Kelsom vybrali na Sever Bali, kde sme videli viacero vecí. Vynechali sme však turistickú klasiku Ulun Batur. Bohaaa :O 😀 Snáď ho uvidím niekedy inokedy.
Prešli sme na severnú časť ostrova do mestečka “Lovina” kde sme jednu noc prespali v bungalovoch.
Ráno svieži a poriadne vyspatý sme odtial pokračovali ďalej, pozrieť budhistický kláštor “Brahmavira Arama”. Nezvyčajné zjavy.

Stretli sme tu sympatický párik zo Španielska, celkom sme si snimi sadli a potiahli sme spolu ďalej kus na motorkách.
Tiež sme boli skúsiť hot springs “Air Panas” kúsok odtial.

Cestou naspäť na juh nás čakali náročné a nikdy nekončiace klukatiace sa serpentíny. K tomu sa pridali “ideálne” podmienky – dážď, tma, celkom akčná premávka a únava. Výsledok na seba nenechal dlho čakať.
Nejaký odborníci kopali kanalizáciu a nechali v strede cesty šutre väčsie od futbalovej lopty.
Za zákrutou. Samozrejme velmi slabo označené. Dá sa povedať že vôbec.
Vlastne asi ešte môžem byť rád že som nejebol rovno do tej jamy. Kelso šiel predomnou, svižne sa balvaníku vyhol, ja som zamanévroval tiež a s dojmom že ho líznem o kraj mi skrútilo ruky a preklopilo ma na kraj cesty krížom cez vedlajší pruh.
Som v tom pršiplášti letel jak malomocný batman. S!@#*%’vysyni. Ešte že nič nešlo.
Našťastie anjeliček strážniček mal tiež asi cestu do Indonézie tak tam volakde bol a nedolámal som sa. Len riadne odreniny a natiahnutý nart, ktorý som cítil ešte mesiace potom. Ešte že som nemal žabky to by som si zbieral nechty z cesty. Pochválen. No proste pičkovia šikovní zodpovední. Ale Indonézia nieje Európa a úmrtia na cestách sú len štatistika. Nerozumiem tomu.


Motorka dostala tiež celkom slušne zabrať škoda že nemám fotku 😀 Som rád že som na nej ešte vôbec došiel.
Keď sme ju mali ísť vrátiť v hlave sa mi premietali hausnumerá čo bude Johnny pýtať za opravu.
Chalani aj vymýšlali ako to ošáliť, ale zlámané alebo úplne chýbajúce plasty a posunutý rám neošáliš 😀 . A chcel som byť seriózny. Rátal som tak milión Rupií, možno do dvoch. Vraciame motorky, Johnny pozerá na skúter, na mňa jak krývam, na skúter a zadelí 160 000. V sekunde som sa cítil ako zlodej 😀 . Dal som mu rovných 200 že to je dobre. Asi sa mu to nestalo prvý raz : ) …

Nasledovala cesta naspäť na Jávu, už v pokludnejšom duchu bez šialeného autobusára ale cesta vlakom trvala stále rovnakých 15 hodín.

Po návrate z Bali som strávil nejaký čas objavovaním Jogjakarty a jej okolia na vlastnú päsť, pobehovaním po meste na skútri. Skúmal som miestne zvyky, obyčaje aj neobyčaje.

Nasi Goreng – smažená ryža – jedlo ktoré je v Indonézii asi na každom kroku a na nespočet spôsobov. Velmi som si pocutnával. Plaváreň jedného hotela, do ktorej vstup stál 17000rp, čo je asi 1,30 € . Tam som začínal skoro každý deň.



Takto sa opravuje defekt! A krásny chrobák na jalan Tamansiswa, ulica nedaleko ktorej som býval.

Spoznal som členov miestnej Volkswagen komunity, ktorá bola na moje milé prekvapenie dosť velká. Velmi velká. A Živá.
Najbližším človekom odtial mi je Indra, velmi fajn týpek. Brácho.
Zobral ma na miesta a udalosti ktoré mi vyrazili dych.
Chodievali sme na pivo do Asmara, čo je ich miestny coffeshop/rockový bar. Zoznámil ma so zopár miestnymi VWčkarmi. Vedúcimi miestneho VW klubu a hlavnými organizátormi JVWF – Jogja Volkswagen Festival, ktorý je uznávaný a navštevovaný obyvatelmi asi všetkých okolitých ostrovných krajín. Tiež mi ukázal viacero dielní, Retro Classic Cycles kde v minulosti pracoval, a Smart Volksworks – velkú VW reštaurátorskú dielňu.
Zasa padla sánka.












Neskutočné. Aké prekvapenia ešte pre mňa máte? Nerobte mi! Skolabujem!

Kamarátka Ivet čo býva v Singapure si všimla že som v Indonézii a napísala že ju mám príjsť pozrieť.
Dlho som to nezvažoval, pozrel som si spiatočný let ktorý vyšiel na necelých 100 € a šiel som. Veď kedy inokedy sa znovu naskytne taká možnosť..?

Ocitol som sa v Singapúre.
Čo o ňom môžem povedať ? Dokonalosť, dobré pravidlá, zladenie, súčasné technológie, inteligencia a krása.
Mesto premyslené na roky vopred, s rozumom naplánované, čisté a krásne systematicky upratané. Funkčné.
V takýchto prípadoch nieje plánovanie prekážkou ani nepriatelom, pretože očividne myslia na všetko.
Pekné. Ale, drahé. 😀 Je to úplne niečo iné ako Jogjakarta. Príliš vela rozdielov na to aby som sa to vôbec snažil opísať.


Tak ako pri Indonézii, prikladám aj tu link na wiki, načo sa rozpisovať o tom čo už opísal niekto iný.
Budem pokračovať svojimi zážitkami : ) Alebo posúďte z tých zopár fotografií.



Mestskú hromadnú dopravu majú spravenú vynikajúco, na ten počet ludí čo tam žije je na uliciach velmi nízka premávka.
Mestské časti sú na prejazdoch rozdelené bránami/mýtnicami tak, aby sa zamedzilo zbytočne vysokému počtu áut v centre a aby ludia čo môžu na dochádzanie do práce používať metro a autobusy tak aj urobili. A funguje im to. Bratislava by si mohla brať príklad. Ale to sa tiež nedá porovnávať 😀
A tiež vopred plánované mestské parky a tak obrovská botanická záhrada ako majú, vzhladom na to ako sú obmedzený rozlohou a kolko tam stojí pôda je na obdiv a rešpekt…
Pre človeka zo Slovenska nepochopitelné, ale krásne a do oka slzu tisnúce keď si uvedomím kolko prírodného a historického bohatstva u nás ešte stále ustupuje nenažraným korporátnym sviniam a slepému zameraniu na zisk. Ešte že máme krajinu plnú viacmenej aj volnej prírody, nádherných lesov a hôr.

Po prílete a prvom kontakte s prísnymi ale funkčnými regulami a spôsobmi tejto malej ostrovnej mestskej krajiny som sa dostal z letiska metrom na okraj centra.

Odtial mi šiel autobus k Ivet skoro až pod dom.
MHD je v Singapúre synonymum pre pojazdnú mrazničku. S klímatizáciou to preháňajú.
S Ivet sme boli dohodnutý že ma povodí po okolí a ukáže mi mesto, spolu s kamarátmi, vraj tam pozná nejakých slovákov.
Avšak, ochorela! Ivet chytila horúčku Denge, čo je choroba typycká pre toto klimatické pásmo. Roznášajú ju komáre ktorým sa darí v stojatých vodách. A tu je zrážok dosť a vlhkosť vzduchu tiež vysoká. A miestami neúnosné teplo.

Narýchlo som sa sňou zvítal, zoznámila ma s Andrejom. S ním a skupinkou ďalších chalanov zo Slovenska sme na ďalší deň pobehali mesto. Celkom aj náhoda že sme sa tam stretli, chalani boli v Singapúre iba prechodne, šli z working holiday na Novom Zélande. Ale neponáhlali sa domov, za našetrené peniaze šli ešte cez Thajsko a Malajziu. To je život.

Ešte v prvý deň večer som si uložil veci v Hosteli a šiel si sám poobzerať mesto.












Singapur je miestom miešania, respektíve spolunažívania rôznych kultúr a národností. Sú tu mestské štvrte ako Little India, China town a podobne.
Každá z nich žije trochu iným duchom a tempom. Vytŕčajúc z pravítka mesta každý svojím typickým spôsobom.

Nebudem sa tu o tom rozpisovať, mňa ovela viac zaujímajú konkrétny ludia, príroda, architektúra, umenie a autá.
A čo sa áut týka bol pre mňa Singapúr nuda a planosť. Jasné, sem tam prešiel okolo nejaký moderný superšport alebo luxusný baworák.
Ale nič to somnou nerobilo. Žiadne krásne autá. Naproti tomuto sú Jáva a Bali siedmim nebom nadšencov aircooled VW a custom car kultúry.
Nečudo, v Singapupre sú striktné technické normy a vysoké prirážky na predaj i dovoz áut. Staré autá sú tu skôr vzácnosťou v rukách tých majetnejších, a väčšinou ide o nudné Britské veterány reštaurované do pôvodného stavu a nič viac.
Ale nemôžem vopred súdiť… do garáží som tam každému nevidel. Isto je tam zopár zaujímavých kusov ale predstavu si urobte podla toho čo píšem. 😀 Proste čisto ale nuda.
Zato cesty majú krásne rovné dobre vybudované a značené.
Kultúra obytných áut tu tiež nehrozí, niet tu kam chodiť campovať je to z väčšej časti len ostrovné mesto.
(Nevedel by som tu žiť 🙂 )

Singapurská botanická záhrada
Neuveritelne rozsiahla, bohatá a krásne upravená. Viac slov nemám.




Rozlúčka so Singapúrom:
Singapur, Slováci, a moja hlava jak televízor

Táák a som naspať v Jogji.

Po návrate naspäť do Yogyakarty som pokračoval vo svojej dennej rutine – objavovanie nových miest a vychutnávanie atmosféry a rázu mesta.

Tuším že lúbia zdvojené slová 😀


Konečne po dlhom čase takmer ku koncu môjho prebývania v Jogji som objavil vegetariánsku prevádzku!
Mali slušný výber a varili vynikajúco.


Tiež úplne bežná vec, mať na benzínovej pumpe zahrnutú medzi službami aj modlitebňu. Vedla hajzlov.

Ako sa platí účet za elektrinu? Nieje žiaden účet ani paušál ani ročné zúčtovanie. Kreditný systém. Míňajú sa ti ampérhodiny/kredit? Zájdeš do najbližšej prevádzky Indomaret a dokúpiš si kolko potrebuješ. Dostaneš list s údajmi o zaplatení a číselný kód. Ten zadáš do elektromeru a tvoj kredit sa navýši. Bingo!

Všetko sa tu rieši v Indomarete. Aj lístky na vlak. Sú to akoby nonstop potraviny kombinované s mestskými službami a sortimentom ako benzínová pumpa. Žiadne ozajstné jedlo, len samé snacky.
A nejaká tá kozmetika. A keď už spomínam kozmetiku, nemôžem vynechať Indonézsky trend a chuť obielovať sa tak silno ako sa len dá. Vraj tam podaktorí chcú byť bieli. Neviem čím to je. Asi záleží na tom čím ich kŕmi televízia. Nie dobrý vodca egíčka tá telka. Trošku choré. Radšej rozvíjať vlastné tradície a svoju hrdosť predsa, ako sa opičiť po západe a ešte v takomto nezmyselnom ohlade!? Zle mi bolo. Ale aj do smiechu z ludí ktorý sa na to dajú. A o stave tohoto trendu vypovedala aj rôznorodosť ponúkaných prostriedkov. A to som bol v INDOMARETE! Ako potom musia vyzerať police drogérií vo väčších nákupných centrách!? Dosť zlé…

Inak všetko vporádečku…

Auto-moto kultúra tam beží na plné obrátky a na vela spôsobov. To som už spomínal.
Takéto pekné motorky a vystanceované Hondičky a podobne sú tam na dennom poriadku.

Sčasu na čas som si aj trošku doprial a zašiel do dobrej reštaurácie. Táto mala ale celkom nevšedný dekor.
Zaslintal som, potajomky odstrekol do galotiek a zo spadnutou sánkou sa pomotkal dookola.
Až sa mi z toho ruky trásli a je to aj na videu vidieť. Už aby som ten stabilizátor zakúpeu.


The Speed & co. Shop
Boli sme samozrejme pozrieť aj Indrov shop na Jalan Kaliurang, čo je veelmi dlhá Yogyakartská ulica vedúca zhruba z centra až dakam hore pod Merapi a celá má tuším takmer 30KM. Jeho plac je niekde na 13tom kilometri od centra.
Tu vyrábajú a predávajú jeho značku oblečenia Speed and co. inšpirovanú kustom kultúrou a vzduchomchaldenými VW.
Priestor je prepojený s kanceláriou a kaviarňou. Pekne vymyslené aj prevedené. Inspirace.





Gereja Ayam – Chicken Temple
Ayam = kurča.

Tento znamenite prapodivný úkaz sa nachádza v kopcoch neďaleko chrámu Borobudur na juhu Jávy,
asi 40 km od centra Yogyakarty.
Ide o dielo človeka, ktorý mal údajne silnú víziu a vnuknutie (rozumej vidiny a silno choré nutkanie)
postaviť kostol v tvare kurčaťa. Zostal nedokončený a nevyužívaný.
Viac info o ňom tu: Google: Gereja Ayam
V Indonézii nieje nič nemožné !


Pikoška/bonusový materál: Rumah Kamera, dom v tvare Fotoaparátu, neďaleko odtial… 😀




Stone House a Terracotta Bienale v Bantule.

Takzvaný stonehouse sa nachádza zhruba 15km od centra Yogyakarty smerom na juh, na polceste na južné pobrežie Jávy.
Je ubytovaním pre zväčša zahraničných študentov umeleckej školy v Yogyakarte.
Kelso tam poznal zopár ludí, nejaký čas tam býval. Vzal ma na výstavu Terracotta Bienale, z ktorej nemám vela úžasných záberov :/ ale videl som zato krásne plastiky a sochy.






Borobudur
Borobudur je starý budhistický chrám zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Je to najväčšia budhistická stavba na svete.
A zamorená turistami so selfie stickmi. Neviem kam táto selfie výchova smerom k narcizmu speje. Podlamňa to robí z ludí ešte väčšmi nasebabazahladené čudá a núti ich strúhať zvláštne grimasy a prejavy. Viem už aj o jednom čo kôli selfíčku spadol do sopky Merapi. Selfiesticky proste lúbia. Selfie hystéria > Borobudur a jeho história.

Je celkom vtipné sledovať ako celosvetové trendy a popová kultúra ovplyvňujú mládež kdekolvek. Niekedy neblaho. A vtipne.
A každý kto je biely s tým sa musia odfotiť. Už som bol o takomto čase aj celkom privyknutý že idem po ulici či peši alebo na motorke a z lubovolnej strany môžem začuť “helou mister”, ale toto tu na Borobudure bola vyslovene nátlakovka. 😀


Parangritis
Čas sa mi krátil, odchod domov sa blížil a chcel som ešte raz zájsť na juh k oceánu. Aj z toho dôvodu že keď sme tam išli prvý krát aj so spolubývajúcimi a ich kamošmi, stratil som sa im v premávke :D. Jedného z nich som sledoval podla prilby, semtam som snepozornel alebo sa zamyslel a začumel doblba a nakoniec som si ho zmýlil s cudzím a zostal nevedno ako ďaleko od nich a pozadu. Na prvé pláže a miesta nieje problém trafiť ale oni mali vyhliadnutý nejaký spot kde nebýva vela ludí… Hladal som ich, motal sa na viacerých výjazdoch a plážach, pýtal sa ludí čo mi nerozumeli ani karolovu nohu holú, a tak som si povzdychol že čo, veď aspoň si z toho spavím peknú sólo jazdu naspäť do Jogje cestou ktorú ešte nepoznám. Škoda že mi z tej štreky chýba video. Premávka najhustejšia. Šiel som jak kokot a predbiehal v serpentínach. Užíval si to jak cuker 😀

Takže som sa smerom k oceániku vydal ešte raz sám, iba motorka, dobrá kniha, lámanie sa vĺn, HELOU MISTER a príbuzné ambientné šumy. Ó áno, a Nasi Goreng za 5000!


Výlet pod Merapi
Fotky z môjho výletu pod sopku Merapi, ktorá je od centra Yogyakarty vzdialená približne 40 kilometrov severne.
Mal som pôvodne v pláne ísť ju pozrieť s viacerými luďmi vrátane Miška Knittla a vyjsť až úplne hore, ale nejak sme sa nedohodli alebo šli tuším zrovna v deň keď sme my mali na pláne niečo iné. Zrovna v deň keď chcel Michal vyjsť Merapi peši úplne až na vrchol, bola pre verejnosť zatvorená. Vyšetrovali tam úmrtie chlapca, ktorý spadol z okraja sopečného krátera dolu, vo chvíli keď si na vrchole robil selfie !!! . Čierny humor, ale nedá mi sa nesmiať 😀
Jalan Kaliurang. Samé billboardy a pútače. na každej ulici.
A ku kvalite grafického prevedenia
a ich oblúbeným štýlom sa tiež nejdem vyjadrovať 😀
Nekontrolovatelná vizuálna zmeska,
miestami mi z toho bolo až mdlo a na blitie.
Ale naučil som sa to vytesňovať.





Solo Mods Mayday
Solo je hovorový názov pre Indonézske mesto Surakarta.
Tam sme s Indrom vycestovali na zraz fanúšikov mopedov Vespa a súvisiacej kultúry.
Surakarta je od Yogyakarty zhruba 200km a celý čas som mal pocit že sme nevyšli z mesta.
Cestu do Sola lemovali domy a rôzne iné stavby.
Jáva je naozaj husto osídlená.


Obedňajšia pauza:









Stretko zopár miestnych pežoťákov. Neveril by som že tu také niečo funguje 😮
Indra sa snažil popri Solo Mods Mayday zvolať aj malý zraz NuVolks Community, autoklubu venujúcemu sa moderným Volkswagenom. Dostavil sa iba jeden chlapík zo Surakarty. A čuduj sa svete, mal som sním o čom kecať, celkom sme si sadli. Mal 330 koňový GOLF GTi šiestej generácie a volal sa Anton. 😀 Tým sa všetko vysvetluje 😀






Už som myslel že mám aj dosť ale ešte ma čakala posledná vec, prisedenie na organizačnom stretku Volkswagen Clubu Yogyakarta ohladom JVWF – Jogja Volkswagen Festival. Posedenie sa konalo u jedného chlapíka z VCY, VW nadšenca a prevádzkovatela prekrásneho ubytovania v bungalovoch s parádnounou obývačkov v strede, pestrými dekormi a stavbou typicky Indonézskou a dokorán otovrenou. Názov si nepamätám a bolo to v Bantule. : ))




Cesta na letisko


UN – Unbelievable Nation. It really is. And even more unbelievable are the people and the friendships I found there : )



Zverejnil a opísal som tu toho dosť ale je to stále len skrátený a okresaný zoznam mojich skúseností z Indonézie.
Rôzorodosť, rozsah a počet všetkých zážitkov čo ma tam postretli by tu dozaista zabral ešte ovela viac miesta a článok by bol zbytočne dlhý čo už beztak je. 😀
Silu Indonézskej kuchyne ani nejdem načínať, iba by som vám spravil chute na niečo čo sa tu ajtak dá len poťažmo napodobniť a opísať to by bolo tiež nadlho.
Dúfam že článok ajtak aspoň trochu priblížil charakter môjho pobytu a načrtol čaro a ducha Indonézie vnímané skrze môj pohlad.
Ako cestovatelskú destinácu ju môžem len doporučiť. Nečaká tam toho na Vás málo : )

Ešte technické detaily:

Kurz Euro – Rupia v čase mojej návštevy bol 1€ = 13500rp
Cena benzínu za liter: 7600rp (v čase písania článku len 6900)
Cena bežného obeda v starom centre Jogjakarty: 10 000rp
Cena obeda mimo mesta: 6000rp

Stále cca 36°C a viac, mimo zopár dažďov.
Dĺžka pobytu: 47 dní, mínus Singapur (tuším 4 dni)
Počas celého času v Indonézii som najazdil dohromady na troch rôznych Honda Vario skútroch cca 1000km a asi aj viac.

Čo viac dodať…



Ďakujem za pozornosť : )

2 Comments

  1. Pierko

    Paráda. Krásne videa. Krásne fotečky. To musela byť jazda. A tie VW. Cestovanie je proste nádhernučké. Strašne sa teším keď vidím ľudí šťastných. Je to taký krásny kontrast. Cestovania kontra SITA.

    Tonči palec hore.

    Pierko

  2. Tonči

    Ďakujem : )
    🙂 hej no.. media len strasia. Da sa zajst daleko.

Leave a Reply

Your email address will not be published.

© 2022 Busdriver

Theme by Anders NorenUp ↑