Balaton

Plníme sľub, ktorý sme si dali spolu s Bátoryovcami ešte na oravskom zraze v Zuberci v roku 2002, kedy sme dohodli spoločný výlet na Balaton. Na ozrejmenie Bátoryovci sú podarená rodinka a dopredu prezradím,  že výborný parťáci na takéto akcie. Takže v ten onen deň v Zuberci sme si sľúbili…. nie, nie to je blbé slovo, sme sa dohodli, že hneď ako budem mať v poriadku Busa a budeme ako tak zabývaní v novom dome, tak vyrazíme na spoločnú dovolenku na Balaton. Dva týždne predtým mi Tibor upresnil termín a začali sa prípravy. Pôvodný plán, že pôjdeme spolu, sa deň pred odjazdom zmenil (z objektívnych príčin) na systém každý za seba, čo si vyžiadalo prvé nečakané navŕšenie nákladov o kúpu mapy Maďarska.  Z pobrežia Slotoviny sa vydávame na cestu v dobrej nálade a v zlom počasí, pretože bolo zamračené a dážď bol na spadnutie. Spoliehali sme sa na Tiborove uistenie, že Balaton má najviac slnečných dní v roku. Takže sme na ceste a počasie nám vo Sverepci prináša prvé prekvapenie v podobe takého zlievaku, za aký by sa nemuselo hanbiť ani obdobie prívalových dažďov niekde v Afrike. Chvalabohu to netrvalo dlho a vyšlo slniečko. Dorazili sme na Červeník, kde mi môj miláčik a zároveň navigátor naplánoval prvú prestávku. Táto fotka, ktorú si za chvíľku otvoríte, síce vyzerá ako by bolo všetko OK, vlastne kým sme opäť nenasadli do auta to tak aj bolo, ale po otočení kľúčika sa neozval ten slastný bublavý zvuk vzduchom chladeného boxera, ale len nechutné cuknutie a zároveň mi kontrolky mazania a dobíjania dali jasne najavo, že tadiaľto cesta nevedie!!! Keď som sa po troch zbytočných otočeniach kľúčikom v zapaľovaní pozrel na svoju manželku a videl som ten výraz tváre s otázkou „Čo teraz?“, pochopil som, že musím pred ňou vykázať nejakú činnosť=>opravu, aby som aspoň na chvíľu oddialil kázanie o tom, ako nemáme všetko v poriadku a atď….. Nebudem sa rozpisovať o tom, ako som mal prístupný kufrík s náradím a koľko mi trvalo, kým som ho vyslobodil spod všetkých tých vecí, ktoré sme mali so sebou….. Zaliezol som pod auto s tým, že hádam ma tam napadne, čo by mohla byť príčina poruchy. Padol mi pohľad na digitálny multimeter!!! Vau, zmeriam, či ide do štartéra šťava  J. Neúspešne hľadám pod autom kostru. Čo nie je natreté antikoróznym BODY-čkom, je hrdzavé  L ……..tretíkrát sa liepem spod auta pre 13-ku kľúč a WD-čko s nádejou, že budú zasraté kontakty. Podotýkam, že za každým úkonom otáčam skusmo kľúčikom, ale Bus len vytrvalo cuká a neštartuje. Dostávam ďalší nápad skontrolovať káble a kontakty v spínacej skrinke. Zhadzujem volant, po desiatich minútach však rezignujem na zdemontovanie tých plastových krytov pod volantom a s odhodlaním na všetko sa vysrať montujem volant naspäť a idem sa umyť s tým, že sa ponížim a cestou späť požiadam toho znudeného šoféra autobusu, ktorý ma od začiatku pozoruje, o pomoc. Nepožiadam, medzitým odišiel………….debil. Dochádza mi trpezlivosť a začína popŕchať! Kurva!!! Spomenul som si, že káble, ktoré som nastriekal WD-čkom, som späť nepritiahol, tak davaj ho zas pod auto. Káble sú pritiahnuté, preventívne som na ne ešte vystriekal aj zvyšok toho spraya, čo keby predsa??? Druhý krát sa idem umyť zmierený s tým, čo bude nasledovať, keď poviem žene, aby išla Busa tlačiť. Prv než som jej to chcel povedať, sadol som si za volant a založil som krytku na stredovú maticu na volante. Otáčam k nej hlavu s úmyslom oznámiť jej tú správu a pripravený prehltnúť spŕšku nepekných slov, ktoré budú určite nasledovať. Zároveň x-tý krát otáčam kľúčikom, keď zrazu………………. neverím vlastným ušiam.  JJJ

Ďalej sa vydávame s tým, že nesmiem za žiadnu cenu vypnúť motor. Cesta ubieha v pohode, kocháme sa prírodou, keď sa čím ďalej tým viac objavujú pod slovenskými názvami a nápismi nejaké hatlaniny v maďarčine, čo je neklamným znakom toho, že ideme správnym smerom. Míňame po ľavej strane pivovar, v itinerári si škrtám Hurbanovo, zakrátko sme v Komárne a chystáme sa prekročiť hranicu. Na to, že sme v EÚ, je tu slušná rada! Tak a sme na nepriateľskom území. V tomto istom znení posielame SMS-ku Tiborovi, ktorý obratom kontruje správou „My sadáme do tankoch a ideme“. Spokojní, že predsa nebudeme sami, sa vydávame na navigačne náročnejší úsek cesty.

Na moje prekvapenie sa prekročením hranice počasie zázračne umúdrilo a slniečko nám na cestu svietilo celý čas. Komárom – Kisbér – Székesféhervár – Várpalota (po tiborovsku Varlata) – Veszprém – Balatonfűred bola trasa, ktorú sme absolvovali po predchádzajúcom zdržaní absolútne bez problémov cestovnou rýchlosťou v priemere 80 km/h. Cieľovú stanicu Tihanyi-rév sme dosiahli po sedem a pol hodinách od vyštartovania. Už sa pomaly stmieva, ale ešte s prehľadom identifikujeme poznávacie znaky, ktoré presne určujú miesto zakotvenia. Sme na mieste. Je asi pol ôsmej a kým sme sa definitívne zabývali, vytiahni „markízu“, tak bola tma. Pomaly sme sa ukladali na spanie, ale zároveň s každým zvukom motora, ktorý prešiel okolo sme odhŕňali záclonky a kukali sme, že či náhodou neprišli naši spolubojovníci. Stalo sa tak až niekedy okolo polnoci, keď sa objavilo biele Ducato zo žilinskými značkami. Vyliezli sme teda ešte z postele, zvítali sa a definitívne zaľahli. Nakoniec, mali sme toho za sebou dosť.

Na druhý deň nás Balaton privítal nádherným, slnkom zaliatym ránom a tichom. Proste ideálny čas na raňajky pri vode. Tá pani v červenom je pani Bátoryová, ktorá sa o nás starala ako o vlastné deti. Chvíľu sme sa ešte kochali okolím a čakali sme na ďalšie auto, ktoré malo pôvodne doraziť večer, ale stalo sa tak až na druhý deň doobeda. Zoznámili sme sa s Pepíkovcami (dúfam, že sa nebudú hnevať na takéto familiárne oslovenie), kamošmi našich kamošov a domáci naplánovali bicyklový výlet do Balatonfűredu. Bátoryovcov som nazval domácimi preto, že na Balaton jazdia už nejakých 20 rokov a iste sami uznáte, že po takej dobe už iné oslovenie ani neprichádza do úvahy.

Okolo jedenástej zisťujem, že posádku Ducata tvoria ozaj traja ľudia, keď z postele konečne vstala aj Lenka. Dobrú náladu nám nepokazil ani fakt, že záchody sú stále zamknuté a jednoducho nie je kde….. V podstate mne ako chlapovi to je šumafuk, ale tie baby…..Táto konkrétna skutočnosť nás priviedla k tomu, že asi týždeň po návrate domov sme si do auta zaobstarali chemické wc-ko a tým sme zároveň postúpili vo výbave Busa na stupeň DeLuxe.   Prichádza akýsi maďarský výpalník na polorozpadnutej Eske vyberať poplatok za parkovné, čo robilo pre nás 1000 forintov za noc a deň a zároveň nám chce chabou angličtinou oznámiť, že nemôžeme mať vytiahnutý prístrešok pri aute. Vraj tým zaberáme miesto ostatným. Musím povedať, že kapacita parkoviska bola mojim odhadom tipovaná na zhruba 50 až 70 miest pre karavany a boli sme tam tri autá!!! No hovädo…

Ešte dotankujem a môžeme vyraziť na bicykle. Je chvályhodné, že okolo jazera sú cyklistické chodníky, po ktorých sa dá skutočne bezpečne dostať kamkoľvek. Balatonfűred zdolávame zhruba za dvadsať minút a hneď ako sme v meste našli vhodný strom na uviazanie siedmych bicyklov, absolvujeme exkurziu od domácich po meste. Balatonfűred je pekné kúpeľné mesto s prístavom a promenádou 8, 9, 10. Je tu veľa možností vyjsť si či vláčikom na okružnú jazdu po meste alebo vyplávať loďou na „more“ alebo len tak si posedieť na promenáde a kochať sa pohľadom okolo seba. Mali sme aj šťastie, pretože sme prišli v čase konania sa vínnych slávností a tak to hneď chcelo koštovku. V pozadí je Tibor v družnej debate s maďarskými devami, ktoré prejavili snahu naučiť sa čosi po slovensky. Asi chceli predať…

Toto je už ten pravý dôvod návštevy Balatonfűredu. Maďarské špecialitky. Špíz, Halaszlé, Heika (nejaká ryba), x druhov pečených klobás a takéto všelijaké dobrôtky. Proste obžerské hody. Napapaní sme sa pomaly vydali na cestu späť, aby sme si vychutnali slnko a vodu. Vždy a na všetko pripravený Tibor hneď vytiahol z auta nafukovací čln a išli sme na vyhliadkovú plavbu. Iniciatívne som sa hneď chytil vesla, aby som v zapätí zistil, že jediné čo s týmto nástrojom viem, je vodácky pozdrav vztýčením vesla. A aj to s rizikom vzniku tržnej rany na Lenke alebo Tiborovi.

Deň sme ukončili podobne, ako sme ho začali. Posedením a popíjaním na lavičke pri vode. Jediným problémom boli neskutočne dotierne komáre.

Sobotu sme začali podobne, raňajkami pri vode a s manželkou sme sa vydali na bicykloch spoznávať okolie. Zamierili sme to na kompu, čo robilo bicyklom približne 40 až 45 minút a preplavili sme sa na druhý breh. Na druhom brehu sme zmapovali najbližšie mestá, resp. dediny a dali sme si obedík. Cestou späť sme na kompu museli chvíľu čakať, ale všetko to bolo v rámci. Po ceste sme ešte vybehli na kopeček s kostolíkom, viď v pozadí na kopčeku. Tu nás doslova prekvapil nádherný výhľad a krásne upravené okolie s lavičkami, klasickými krčmičkami a stánkami zo suvenírami. V múzeu bábik sme si dali po zmrzlinovom pohári a vrhli sme sa na suveníry, medzi ktorými nemohlo chýbať tokajské vínko a sušené červené papričky. Poobede som sa vrhol do vody a na večer sme dohodli „spoločné stolovanie“, pri ktorom sme dali do kopy všetci všetko, spojili sme všetky stoly, čo sme mali a rozbehli sme to. Grilovanie, opekanie, popíjanie, debatovanie a pohodovanie.

V nedeľu sme mali s Barneym naplánovaný odjazd domov, takže sme sa poriadne prespali, pomaličky pobalili a okolo pol jedenástej naštartovali! Cesta domov prebiehala v pohodičke, bola nedeľa, cesty boli prázdne akurát na mňa prišla chvíľka, tak som bol nútený zastaviť a označkovať si rajón v kukuričnom poli. Po Komárne opäť míňame, tento krát po pravej strane pivovar, čož je zas neklamným znakom správneho smeru jazdy a domov sme sa dostali okolo piatej.

Na záver by som to zhrnul ako mimoriadne vydarený výlet s príjemnými ľuďmi, ktorý nám nepokazila ani tá vyššie popísaná porucha. Skôr by som spomenul tie zamknuté záchody, ktoré, ak boli raz začas otvorené, tak sa vám tam aj tak nechcelo ísť, pretože ich úroveň bola horšia ako v Rusku. Ak by ste sa chceli náhodou vybrať na Balaton, tak v žiadnom prípade nemusíte mať strach o to, že by ste nenašli voľné miesto, pretože niekdajšia sláva je už dávno zašlá. Nechcem tým ale povedať, že sa tam nedá stráviť pekná dovolenka, naopak je tam pekné prostredie, poriadok a kľud. Dojem kazia len niektorí jedinci, ktorí svojou nedisciplinovanosťou pripravujú návštevníkov o dokonalé zážitky.

Na záver opäť citát starého Majkyho………see ya niekde na cestách….. 🙂

A ozaj ešte kamarátska rada. Dávajte si pozor, kde zakempujete so svojím Busom a nepodceňujte zvýšený výskyt mravcov v kabíne. Ja som to urobil a odmenou mi bol nerovný boj s tými malými sviňami, keď pri ceste späť začali vyliezať spod čalúnenia strechy, zo sedačiek, z vyklápačky a ja neviem odkiaľ ešte. Ale poviem vám, že ich bolo požehnane. Dobojoval som asi týždeň po príchode domov a podarilo sa mi nad nimi zvíťaziť asi len vďaka ochladeniu, keď tým sviniam začala byť v aute zima a vyliezli sami.