Znie to skoro až neskutočne, ale prvý mesiac nomádskeho života na cestách je za nami! Keď si teraz nerušene sadám za svoj počítač a môžem sa konečne venovať iba písaniu, myšlienky mi víria hlavou ako šialené a ja sa akosi neviem utíšiť. Je zvláštne byť na pár dní opäť v meste… Ani netušíte, ako rýchlo si od toho všetkého človek odvykne. Pojem o čase stratíte skoro okamžite, dni prestanete rátať i pomenúvať. Telefón na noc vypínate, ráno vás budí slnko a spev vtákov a menej príjemné dusno v aute. Začnete si viac všímať vodu- kde sa dá načapovať pitná do bandasky a kde sa bude dať dobre okúpať. Príležitosť hodiť sa do potoka, či riečky už nebudete chcieť prepásť- je to totiž vaša jediná šanca(mimo civilizácie) vybaviť hygienu celého tela. Nakupujete len nevyhnutné množstvo potravín, to čo sa do pár dní nespotrebuje, je skazené.
Kvôli týmto, i mnohým ďalším dôvodom sa môže na prvý pohľad zdať, že život v aute nám prináša veľa nepohodlia, no ja to vnímam tak, že si tým drobným diskomfortom vykupujem späť svoju slobodu.
Modrý kameň — Stožok — Strelenka
Svoj posledný príspevok som ukončila na lazoch v Hrušove. Odtiaľ sme sa v nie práve najkrajšom počasí presunuli na Modrý kameň ku kamarátovi Jurajovi, ktorý si na svojom 2-hektárovom pozemku plní sen o ovocnej biofarme. Naša návšteva sa niesla v pomerne hektickom duchu, keďže Juraj so svojou priateľkou práve dokončoval malý slamený domček, ktorý mal už o pár dní slúžiť ako meditačné ústranie na pobyty v tme. Po prvý raz v živote som si tu vyskúšala prácu s hlinenými omietkami. Vrele odporúčam, ak máte chuť poriadne sa zamazať a cítiť sa opäť ako dieťa hrajúce sa na pieskovisku. Chceli si nás tu nechať i dlhšie, keďže práce bolo dosť pre každého, ale nás to ťahalo ďalej. Cesta do Polonín je dlhá a my sme chceli navštíviť ešte toľko miest…
Nasledoval Stožok. Malá dedinka pri Detve s krásnymi výhľadmi na okolitý kraj a železitou minerálkou zvanou Medokýš. To je prvé, čo sa mi pri spomienke na tento kút Slovenska vybaví. A ešte stará zvonica, ktorá sa ako svedok dávnych čias týči nad priľahlým údolím. V Stožku sme opäť ostávali u našich priateľov, aby sme im čosi pomohli a príjemne strávili spoločný čas. Musím priznať, že tou dobou bolo už návštev pre moje introvertné ja akosi priveľa, a preto sme sa s Adym dohodli, že nasledujúce 2 týždne budú v mojej réžii. Ideálne trávenie času pre mňa predstavuje turistika a celkovo pobyt v prírode, joga a meditácia. Verila som, že Slovenský raj a Poloniny mi túto predstavu dokonale naplnia.
Ale čo by to bol za plán, keby ho život aspoň čiastočne nezmenil… 2 dni pred odchodom na východ nám zatelefonoval Adamov spoluhráč z kapely Janko, ktorý sa mal cez víkend ženiť a dostali sme také milé pozvanie, že sa nedalo odmietnuť 🙂
Urobiť 400 kilometrov naviac mi v rámci nášho šetriaceho módu pripadalo najprv ako priveľký luxus, ale koniec koncov, na čo bude človek neskôr spomínať — na tie neplánované rozhodnutia a zážitky, či ušetrené eurá?
Svadba v Strelenke
Cesta zo Stožku do Strelenky (Lysá pod Makytou) nám trvala zhruba 3 hodiny. Polovicu cesty som šoférovala ja, čo bolo pre nás oboch opäť dosť stresujúce a nezaobišlo sa to bez hádky. Ešte stále sa v našom aute cítim ako vo vesmírnej rakete (jednak tá veľkosť a to, že sa musím sústrediť na toľko vecí súčasne), ale s odstupom času ako píšem tento článok musím uznať, že sa to zlepšilo. Veď ktorá žena si môže povedať, že je busdriverka? Ja áno!
Ďalšie “áno” zaznelo aj v kostole v Lysej pod Makytou. Povedali si ho Janko s Elou. Na svadbe bolo veselo a príjemne. Oslavovalo sa na dvore rodinnej chalupy a muzikanti nám hrali zo stodoly 🙂 Potiahli sme až do pondelka, aby sme mohli navštíviť neďaleký servis. Naše auto už cestou sem začalo vydávať zvláštne zvuky, a tak sme chceli, aby sa na to pozrel odborník. Našťastie, nebolo to nič vážne — bolo treba len dotiahnuť akúsi súčiastku v prednom kolese a vymeniť olej v prevodovke. Rovno sme si tu nechali zameniť i hadičky na turbo a vyklepať plech nad zadným kolesom (túto nedokonalosť malo autíčko už pri kúpe) a to všetko za ľudovú cenu 50 EUR! A aby som nezabudla, majitelia servisu boli veľkými fanúšikmi starých Citroënov, ktoré zároveň na objednávku renovovali. Vo svojej garáži mali i legendárne Fantomasovo auto, ktorého kúpna cena sa pohybuje okolo 50.000 EUR! Do Slovenského raja sme odchádzali v dobrej nálade a spokojní, že aj naše auto dostalo patričnú starostlivosť.
Slovenský raj
V Slovenskom raji som ešte ako dieťa absolvovala s našimi niekoľko rodinných dovoleniek. Radi sme sem chodievali, lebo to nie je typická vrcholová turistika a terén je veľmi zaujímavý (každú chvíľu nejaký rebrík, reťaz, prechod cez rieku, či úžasný výhľad na kaňon rozprestierajúci sa priamo pod vašimi nohami). Tento raz sme zvolili ako východiskový bod obec Hrabušice, časť Podlesok. Začína tu množstvo turistických trás a k dispozícii sú i bufety a reštaurácie s wifi. Chystali sme sa tu stráviť zopár nocí, preto sme hľadali miesto, kde by sme za parkovanie nemuseli platiť (oficiálne parkovisko bolo za 3 EUR/deň).
Parkovanie v rámci národných parkov a iných chránených území býva celkom problém, preto sme boli veľmi vďační, že sme natrafili na vyhorenú kolibu a jej opustený areál. Žiaden zákaz, akurát na prvý pohľad troška strašidelné. Napriek mojim počiatočným obavám sa to ukázalo ako dobrá voľba — miesto sme mali celé iba pre seba, každé ráno sme sa mohli okúpať v neďalekom horskom potoku a turistické trasy, čo by kameňom dohodil…
Jediné, čo nám až tak nevyšlo bolo počasie. Jeden deň sme sa vzdali vychádzok úplne — zavreli sme sa v aute, popíjali čaj, jedli čokoládu a hrali spoločenské hry.Zvyšný čas sme však poctivo chodili po vonku. Prešli sme kaňonom rieky Suchá Belá, kde sme opäť využili príležitosť a hodili sa do krištáľovo čistej mrazivej vody v jednom z prírodných bazénov. Táto trasa je zároveň označovaná za najromantickejšiu v Slovenskom raji. Nasledujúce dni sme prešli prielom Hornádu, ktorý zase ja označujem ako najväčšiu plnku v Raji. Nuž, nie pre každého sú rebríky a reťaze taká zábava ako pre mňa, takže pred nimi vznikajú zápchy ako v pondelok ráno na D1-tke pred Bratislavou. Z prielomu Hornádu je možné urobiť viacero okruhov a vrátiť sa tak do východiskového bodu, my sme našu trasu kvôli dažďu podstatne skrátili. Vynechali sme Tomášovský výhľad a šli rovno na Kláštorisko.
Ja som sa napríklad prestala maľovať. Skrátka, začalo mi to pripadať viac než zbytočné a okrem toho je to práca navyše. Po 10 rokoch života so šminkami mi táto zmena pripadala spočiatku trošku zvláštna, ale je to len sila zvyku. Môcť sa slobodne rozhodnúť akú kozmetickú úpravu, či starostlivosť dožičím (alebo aj nedožičím) svojmu telu je každého osobná vec a mrzí ma, keď vidím, že mnohé ženy len slepo nasledujú módu, či iný spoločenský diktát. Nuž, ale to by už bolo na iný článok… 🙂
Každopádne, pomaličky sa zbavujeme vecí a návykov, ktoré nám už neslúžia a začíname žiť slobodne. Užívame si, čo nám svet ponúka a akceptujeme, keď je čas niečo mu na oplátku vrátiť.
Netuším do kedy toto dobrodružstvo potrvá, ani čo nás čaká na jeho konci. Jedno však viem už teraz — niekedy je cesta cieľ a inokedy vám ciele len zbytočne stoja v ceste.
Zdieľajte, komentujte a majte sa radi 🙂
Caravan_girl
Leave a Reply