Tak ako aj po iné roky, aj tento sme sa vybrali na expedičný výlet. Naplánovali sme si ho na prvý augustový týždeň, mali sme vyhliadnutý hlavne bulharský terén v meste Sopot – Shambala – centrum meditácie a extrémnych športov. Na tomto teréne sme už boli a páčilo sa nám, takže sme vsadili na istotu, no mali sme chuť zalietať si aj na nejakých nových miestach, čo sa nám nakoniec aj podarilo.
Piatok 31.7.
Večer po robote sme sa vydali na cestu, dokopy 7 lietačov a jeden vyhľadávač zážitkov dvoma autami – Oktávka a náš obľúbený teleport VW T3 Joker, tzv. Želvička.
Rozhodli sme sa, že do Bulharska to strihneme cez Rumunsko, kde sme si chceli aj polietať. Sú tam celkom nádejné terény, aj keď škoda, že úplne neznáme. Všetci paraglajdisti sa často hrnú lietať na západ, no my sme sa rozhodli ísť opačným smerom. Fámy, že v Rumunsku sú zlé cesty, nie je pravda – aj keď diaľnice tam nemajú, šli sme po mnohých nových cestách prvej triedy, ktoré boli v pohode. Problém sme mali len s navigáciou GPS, v ktorom boli zachytené iba väčšie mestá. Pozor, v Rumunsku je potrebné hneď po vstupe do krajiny zaplatiť cestnú daň a nalepiť na sklo auta ako diaľničnú známku.
Sobota 1.8.
Prvý deň, po prenocovaní už v Rumunsku sme mali v pláne polietať blízko dedinky Siria v oblasti Arad, no nakoniec sa nám to nepodarilo, aj keď sme už boli na mieste. Po zistení neletového počasia, sme si cez Transilvaniu chceli nájsť iný vhodný terén, chceli sme polietať blízko mesta Sibiu.
Pozreli sme si pekné letové terény z idúceho auta, v ten deň sme stretali len búrky, tak sme si spravili autoturistiku po krajine, pozreli mesto Sibiu a pomaličky valili smer Sopot..
Nedeľa 2.8.
Huraaa Sopot – Shambala, mekka svetového paraglajdingu:
Stredisko Shambala je stále plné paraglajderov, podmienky nielen na lietanie sú tu skvelé,. Dole na pristávačke je paraglajdové centrum s historickou lanovkou až na štart, free kemp, free wecka, free sprchy, free wifi, free trampolina , bufet, stále skvelá atmosféra. Zvláštne, že nie masovka. Na svoje si tu prídu turisti, bikeri, a všetci, čo majú radi pekné miesta, hory sú tu vysoké okolo 2400 mnm. Krásne výhľady vodopády a iné :).
Na štarte, aj vo vzduchu bolo fak husto – mali sme tu česť zúčastniť sa súťaže Polish Paragliding Open 2009. Aj keď nesúťažne, bolo to celkom fajn polietaníčko s najlepšími pilotmi nielen z poľskej zeme a okolia. Jedna nepríjemnosť sa stala keď sa priamo pred našimi očami vo vzduchu zrazili dvaja piloti vo výške asi 200m nad terénom, našťastie všetko dobre dopadlo vďaka rýchlemu vyhodeniu záložných padákov.
Padáky boli všade, občas ukazovali oni stúpavé prúdy nám, inokedy sme zas my im pomohli. Zaujímavé to bolo hlavne na rovinách, kde sa nedalo oprieť o svah, ale trebalo hľadať termiku podľa obláčikov a pozemných indícií.
Podarilo sa nam polietať 3 dni, všetci sme si dali skvelé cross country a spoznali tak okolitý kraj. Dokonca aj tandemista okúsil, o čom je toto lietanie a dlhé prelety. Po 4 hodinovom lete už chcel ísť na zem lebo mu bola zima a „pán žaloudek“ bol hladný. Stupavé prúdy boli výživné, min 5 m/s. (čo je 18km/h vertikálny pohyb) dostupy 2500mnm.Najdlhší prelet z našej bandy, vyše 90 km po hrebeni s návratom. Tu sa da pozrieť záznam GPS z letu.
Utorok 4.8
3. den bola termika fakt veľmi ostrá, poniektorí sme sa cítili ako figúrky v bábkovom divadle. Po lietaní si piloti na pristávačke vymieňali zážitky z lietania v endorfínovom opojení, proste paráda 🙂
Ešte jednou zaujímavosťou tohto závodu bolo, že ho vyhral Mikolaj Šorochov z Ruska. Má naozaj nepríjemnú a zákernú chorobu svalovú dystrofiu, kvôli ktorej je od pása dolu ochrnutý. O to viac mu Gratulujeme!
A týmto asi veľa ľudí presvedčil, že to nie je adrenalínový šport, ale skôr trochu iná šachová partia.
Po lietaní sme sa chodili kúpať do rajského vodopádu, ktorý našiel Dalibor zo vzduchu. Studená voda dobre padla po tom horúcom dni. Okrem toho sme si užívali bulharské okolie a výborné lacné jedlo v miestnych reštikách. Tu sme došli aj o jedny kľúče od Želvy, keď som ich mal počas prechodu horskou riečkou v ruke, do toho šmyk na mokrom kameni a kľúče už som videl oblúkom letieť do najväčšieho prúdu :). Našťastie som naaahodou zobral aj druhé, ktoré boli schované v Želvičke, ktorú sme ešte k tomu zabudli zamknúť…tomu sa vraví šťastie 🙂
Streda 5.8.
4.den do Sopotu prišla očakávaná studená fronta, už od rána pršalo. Vtedy sme došli k poznaniu, že v Želvičke sa v daždivom počasí naraz naraňajkuje 8 padáčkarov :). Rozhodli sme sa presunúť k moru do blizkeho Grécka (zo Sopotu cca 350km).
Spravili sme si pohodičkový oddychový deň spojený s autoturistikou. Na juhu Bulharska je veľmi pekná príroda, náhorné plošiny, krásne jazerá, dlhokánske doliny, voľne pasúce sa kone, proste romantika :). Jeden zvláštny zážitok bol keď sme stretli kolónu bulharskej armády, keby ste čakali staré ruské stroje, ste na omyle, hlavy sme vykrúcali za Hummermi so zakuklenými vojakmi pri guľometoch, no asi už je svet inak rozdelený… prijemne strávený deň v autách s prestávkami kade tade. Cestou sme si vyskúšali aj varenie kávy za jazdy a dá sa to v pohode, len treba zodpovednú osobu. Niekde počas týchto tuliek sa stalo, že v Želvičke pribudol ďalší pasažier z Oktávky v pomere 5/3 už to ostalo až dokonca.
A prechod do neplánovaného Grécka.
Cestou už v Grécku sme si pozreli kopec Pirgi blízko mesta Drama, z ktorého sme chceli ísť na druhý deň lietať.
Večer sme dorazili na pobrežie do mesta Kavala, kde sme sa okúpali v slanej vode a našli nocľah na pláži. Večer ako po iné dni žúrka.
Štvrtok 6.8.
Ráno kúpanie v mori a friško na kopec. Čo sa nám úplne nepodarilo, lebo už na pláži sme zistili, že Želvička má defekt na zadnom kolese, našťastie len na 50 % vypustené, tak sme rýchlo našli pneuservis kde bez vyzúvania za 5€ a 1 a ½ minúty opravili a frčalo sa na kopec.
Kvôli blížiacej sa studenej fronte sme sa v ten deň spoľahli na brízu (čo je vietor, ktorý fúka vždy od mora).
Táto bríza podľa nášho úsudku naozaj pretlačila frontu na kopci vzdialenom od pobrežia cca 50 km.
Ráno to vôbec nevyzeralo, že si polietame, no okolo obeda sa nám vyčistila obloha, vydali sme sa na kopec, a tu si Želvička užila svoje. Z logistických dôvodov ostala Oktávka na pristávačke a celá 8-členná banda aj s výbavou sa naskákala do Želvy a hijó na 1000m prevýšenie podľa popisu po dirty road v 40 stupňovej teplote z jednou preventívnou prestávkou sme cestu zvládli aj bez varenia parkov v chladiči :). Keď sme prišli hore na kopec, už nám fúkalo pekne na komory aj napriek severnému prúdeniu vetra na južnej štartovačke Pirgi.
Polietali sme si celkom fajn napriek tomu ze počko nebolo úplne ideálne, okrem nás tam neboli žiadni iní lietači, čo bolo na takýto terén dosť zvláštne. Štartuje sa z kopca s prevýšením 1000m.
Tento terén sa vyznačuje dosť silnou temikou, neodporúča sa pre neskúsených pilotov. Nám sa to ale v ten deň zdalo ok. Lietali sme, okrem iného, aj nad mramorovými lomami, ktoré moc nedávali stúpavé prúdy, ako sme zvyknutí u nás na istotu si priletieť pre termiku do lomu. Niektorí z nás sa pustili na prelety..
Večer sme zhodnotili, že na druhý deň tu už určite nebude letovo a keďže sme boli dosť ďaleko a čas sa nám krátil, vydali sme sa hneď na cestu späť. Podľa predpovede počasia sme naplánovali cestu cez Macedónsko s para zastávkou o 2 dni neskôr v Rumunsku, kde sme začali našu cestu.
Piatok 7.8.
Celý deň sme cestovali, cestou sme navštívili antickú dedinku Alexandra Macedónskeho – Stobi a hl. mesto MCD – Skopje. Kde nás na uvítanie skoro zrámoval na kruháči autobus, fakt milimetre :).
Pozreli sme si hlavne moslimskú časť mesta s jej zákutiami a bazármi a mešitou A stojí za to…
Zo Skopije sme sa vybrali rovno do Rumunskej Sirie, kde sme začínali výlet, Pred srbskými hranicami sa lúčime s posádkou Oktávky s tým, že sa stretneme ráno na mieste. Keďže sme nemali mapu Srbska v GPS som nás navigoval podľa európskeho autoatlasu, ktorý nás na už k ránu v hmle unavených doviedol na cestu, ktorú by som nedal ani na vojenskú mapu a nie to ešte na mapu Európy! Ale dostali sme sa :). Hneď čo nám nabehol signál ktorý v tej oblasti nikoho ani nebol začali chodiť SMS-ky, že koľko policajtov je na ceste ktorou sme vďaka našej „skratke“ nešli. Chalani tam aj nafasovali nejakú pokutu. Aj keď neviem, či by som si radšej nezaplatil povinnú srbskú pokutu :).
Sobota 8.8.
Znova Rumunsko.
Vrátili sme sa na letový terén, ktorý sme si pozreli na začiatku výletu, do oblasti Arad pri dedinke Siria. Kde sme mali aj trošku viac času sa rozkukať :).
Cesta na štart, znova 8 padáčkarov do Želvy a cestou necestou na kopec. Teraz som sa už aj ja divil, že sme sa dostali, síce to nebolo nejaké veľké prevýšenie (asi 500m), ale na ceste skaliská, náklony, sem-tam musela banda aj vystúpiť a tak. Ale podarilo sa bez ujmy.
Na štarte sme stretli zopár domácich pilotov, paraglajdovú školu. Tento krát sa nám aj podarilo polietať.
Večer po lietaní sme sa vydali na cestu domov, nad ránom sme boli všetci v BA.
Precestovali sme skoro 4000km za týždeň, navštívili zaujímavé miesta, všade bola parádna lietanica, vyskúšali sme si nové letové terény, fakt vydarený vylet, každému sa páčilo. No a ten vyhľadávač zážitkov Braňo, čo sa každý deň vozil na tandeme hodiny a hodiny a kilometre a kilometre, ten si to asi užil najviac. Na druhú stranu bol veľmi skladný – ani raz si nenárokoval na posteľ, ale poslušne spal celý výlet na sedadle spolujazdca, za čo má náš obdiv.
A k Želvičke :), tá nám robila len radosť, spotrebu sme odhadli asi na 8l nafty. A ranné kafíčka a večerné chladené pivečká,vínečko ktoré sme mali vďaka busíku, no paráda :).
No a zistenie, pri takejto bande sa nedá udržať poriadok ani 5 minút…
Jediný, kto umieral za volantom, bol šofér Oktávky s najvýkonnejším TDI Pablik, keď mal ísť s nami v závese :). No a Balkán je busíkmi priam posiaty, či T2 alebo T3, vo všetkých možných stavoch :).
nádherné fotky!